Laudatio: Juraj Lexmann

Prvú výraznú generáciu slovenských filmových vedcov, aj keď nie moc početnú, nedosiahla ani na dvojciferné číslo, čo, prirodzene neplatí pre filmových publicistov, môžeme celkom oprávnene označiť ako generáciu selfmademanov. Teda tých, ktorí si všetko museli vyšliapať sami, nič pre nich nebolo pripravené a možno by sa preto rovnako oprávnene dali označiť aj ako generácia zakladateľov. Vybudovali disciplínu, ktorú „si vymysleli“ a ktorá existuje dodnes. Medzi jej kľúčových predstaviteľov patrí Juraj Lexmann. Autor, ku ktorému sa dnes oprávnene pripisujú charakteristiky ako skladateľ, muzikológ, pedagóg, filmológ, strihač, hudobný dramaturg. Juraj Lexmann začínal ako robotník v továrni na organy v Krnove v roku 1958, k tomu sa pridružilo vzdelávanie na priemyselnej škole na výrobu hudobných nástrojov v Krasliciach a paralelne aj absolvovanie hudobnej kompozície na ostravskom gymnáziu. V roku 1964 sa zamestnal v Spravodajskom filme ako strihač so zodpovednosťou za ozvučenie filmov. V roku, v ktorom Peter Mihálik definitívne prepojil svoj osud so slovenským filmom, tak urobil aj jeho vtedy ešte neznámy rovesník. Ďalšie kroky na jeho intenzívnej, množstvom práce vyplnenej životnej dráhe spájali v sebe filmovú aj hudobnú prax s jej reflexiou. Juraj Lexmann je aj zakladateľom katedry zvukovej skladby na VŠMU, ale bol aj riaditeľom Ústavu hudobnej vedy SAV v rokoch 1997 – 2009. Práve jeho muzikologické zázemie vysvetľuje pomerne neobvyklú chronológiu krokov, keď najprv publikoval výnimočnú Teóriu filmovej hudby (1981) a až v roku 1996 Slovenskú filmovú hudbu 1896 – 1996. Obvykle totiž historiografický výskum predchádza teórii, tak tomu bolo aj u Petra Mihálika. Ale Lexmannova suverénna znalosť hudobnej vedy spolu s vlastnou praxou mu dovolili, aby sa odvážil na územie, ktoré pred ním nikto na Slovensku neskúmal. Lexmann v teoretickej knihe skĺbil vedomosti hudobnej vedy, psychológie, fyziológie, estetiky, akustiky, semiotiky, ktoré vďaka množstvu konkrétnych príkladov dodnes predstavujú všeobecne zrozumiteľný a dostupný text. A jeho následná kniha o dejinách, s množstvom unikátnych faktov zo samotných počiatkov filmových projekcií, po analýzu významu hudby v kľúčových dielach novej vlny, je dodnes citovaným zdrojom, ktorý nikto neprekonal. Popri výnimočnej profesionálnej kvalite diela profesora Lexmanna, si veľmi vážim jeho zmysel pre zodpovednosť. Keď som v 90. rokoch mal možnosť s ním spolupracovať na vydaní knihy o dejinách filmovej hudby, tak všetko, na čom sme sa dohodli, vždy platilo. A vždy kládol na svoje texty maximálne nároky. Som presvedčený, že oprávnene sa stáva prvým držiteľom Ceny, ktorá by mala byť aj do budúcnosti signálom, že naša filmová veda je na vysokej, medzinárodne akceptovanej úrovni.

Václav Macek